Slávne zrušenie otroctva hriechu (kázeň)

Slávne zrušenie otroctva hriechu

Vieme, alebo očakávame...že každá dobrá kázeň by mala v sebe obsahovať určitú aplikáciu do života. Táto dnešná kázeň však priamu aplikáciu nebude mať, ale to, o čo som sa pri jej príprave snažil a čo je mojou túžbou a cieľom, je to, aby bol vyvýšený Pán Ježiš Kristus pred našimi očami a aby sme stáli pred Ním v bázni a s vďačnosťou v srdci za to, aký Ježiš je a akú nesmiernu cenu má to, čo pre nás urobil. A nad jedným takýmto Kristovým dobrodením pre nás sa budeme aj dnes zamýšľať.

Dnešnú kázeň som nazval: Slávne zrušenie otroctva hriechu.

Budeme hovoriť o zrušení otroctva, v ktorom sme my všetci boli. Otroctva, ktoré bolo slávne prelomené v ten víťazný deň keď Kristus vzal na Seba naše neprávosti a podstúpil za ne spravodlivý trest. Niesol celú váhu rýdzeho Božieho hnevu na sebe, preto, aby tento hnev v plnej váhe nemusel byť vyliaty na mňa, na Teba, a aby Otcovi vrátil slávu v nás, ktorú sme Mu našimi hriechmi ukradli a zneuctili. Dnes je práve deň, kedy si pripomíname Kristovu poslednú večeru s učeníkmi pred Jeho umučením. Zajtra bude deň, kedy môžeme a mali by sme hlboko rozjímať nad Jeho krížom, či je ešte stále v centre nášho života, alebo sa nás život točí okolo niečoho iného...

Ak máte svoje Biblie, môžeme čítať každý po jednom verši. Budeme čítať z listu apoštola Pavla Rímskym, 6. tej kapitoly, od 15.teho verša po koniec kapitoly.

15  Tak čo tedy? Či budeme hrešiť, keď nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Nech sa nestane!

16  Či neviete, že komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate - buď sluhami hriechu na smrť buď sluhami poslušnosti na spravedlivosť?

17  No, vďaka Bohu, že pravda boli ste sluhami hriechu, ale ste zo srdca poslúchli druh náuky, do ktorého ste vydaní,

18  a oslobodení súc od hriechu podrobení ste v službu spravedlivosti.                                                                                          19  Po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela: Lebo jako ste boli vydali svoje údy za sluhov nečistote a neprávosti robiť neprávosť, tak teraz vydajte svoje údy za sluhov spravedlivosti na posvätenie.

20  Lebo keď ste boli sluhami hriechu, boli ste slobodní spravedlivosti.

21  Nuž akýže ste mali vtedy úžitok z toho, za čo sa teraz hanbíte? Lebo koniec toho je smrť.

22  Ale teraz oslobodení súc od hriechu a v službu podrobení Bohu máte svoj úžitok na posvätenie a koniec večný život.                                                               23  Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.

Čo si predstaví človek žijúci v 21. storočí pri slovách ,,otrok,, alebo BYŤ niekým zotročený? Tieto slová v nás evokujú skľučujúce pocity, predstavíme si človeka bez svojich práv, bez akejkoľvek slobody rozhodovať o sebe, alebo o druhých. V dnešnej dobe sa už bežne s otrokmi nestretávame, ale otrok bol tiež človek, ktorý musel na slovo poslúchať svojho pána a ktorý mu patril so všetkým, čo má. Ak mu niečo tento pán prikázal, okamžite to musel vykonať a to bez ohľadu na to, či sa mu to páčilo, alebo nie, či mal dobrú, alebo zlú náladu... inak ho čakal trest....Je veľmi zaujímavé, že Pavol tu vykresľuje postavenie človeka mimo Krista a na druhej strane postavenie človeka v Kristovi práve na príklade otroka, k tomuto obrazu sa ešte trochu neskôr dostaneme.

Myslím si, že podstata, alebo posolstvo celej 6. kapitoly listu Rimanom je to, že ospravedlnenie skrze vieru v Ježiša Krista neprodukuje takých Kresťanov, ktorí by boli ľahostajní k hriechu vo svojom vlastnom živote.

To znamená, že Kristova spravodlivosť, ktorej sa nám dostalo spôsobuje to, že budeme mať radikálne - iný - postoj k hriechu, ako vtedy keď sme Krista ešte nepoznali. Inými slovami: Ak bol niekto ospravedlnený živou vierou v Ježiša Krista, tak nie je možné aby zároveň tento človek mal rovnaký postoj k hriechu ako predtým. Táto radikálna zmena spočíva v tom, že sme zmenili svojho pána, ktorému budeme slúžiť. Aby sme mohli zmeniť pána, ktorému otročíme, tak predošlé vlastníctvo – to, komu patríme musí byť zrušené. Z textu, ktorý sme čítali vieme, že sme kedysi slúžili hriechu, boli sme ním zotročovaní, ovládaní a koniec toho všetkého bola hanba a smrť. Biedny koniec...

Chcem vám povedať, že Boh sám je výlučným a jediným záchrancom z tohto otroctva, no to nie je všetko... Ku koncu tejto 6.tej kapitoly je stále jasnejšie, že večný život – toto je dôležité, závisí na tomto oslobodení - na posvätení a nie len na ospravedlnení. Všimnime si 22. verš....  Ale teraz oslobodení súc od hriechu a v službu podrobení Bohu máte svoj úžitok na posvätenie a koniec večný život.

To nám hovorí, že je tu tiež ale NAŠA povinnosť, ktorá ide ruka v ruke so spasením, ktoré nám On vydobyl na Golgote. V liste Filipským 2:12 je napísané: S bázňou a s trasením pracujte na svojom spasení! Predstavme si človeka, ktorý by za vami prišiel a povedal by: Hm, bol som spasený vierou samotnou v Ježiša Krista, vložil do mňa Svoju spravodlivosť –A to znamená, že už nemusím bojovať s hriechom, nepotrebujem sa vzdať hriechu, nepotrebujem vydávať svoje údy za nástroje spravodlivosti... Tento človek pravdepodobne nie – je - spasený...

Neznamená to, že ospravedlnenie vierou prináša dokonalosť, ale prináša so sebou nové smerovanie, uvedomenie si, že Pán ma celého kúpil, tak všetko čo mám a všetko čo som Mu dám...do služby...

Náš problém nie je len to, že sme zhrešili, pošliapali Božie nariadenia a svojím štýlom života povedali Bohu – NIE – nechcem Ťa! Problém človeka je v jeho hriešnej prirodzenosti, ktorá spôsobovala MILOVANIE hriechu. A osobne si myslím, že to otroctvo hriechu, o ktorom tu apoštol Pavol hovorí je práve týmto otroctvom nášho skazeného vnútra.

Preto my nepotrebujeme LEN odpustenie hriechov, aby sme si rovnako skazení povedali: Veď čo, ak zajtra znovu zhreším, vyznám to a Boh mi opäť odpustí...Toto je omyl, ak si to niekto myslí...! My potrebujeme tiež P-O-S-V-ä-T-E-N-I-E, potrebujeme mať srdce –  teda túto skazenú a hriech-milujúcu prirodzenosť radikálne zmenenú. Ako hovorieval jeden z kazateľov, ktorých si veľmi vážim, Leonard Ravenhill, a on povedal:  Kristus neprišiel na tento svet, aby urobil zo zlých ľudí dobrých, On prišiel na tento svet, aby z mŕtvych ľudí urobil živých. On z nás neprišiel spraviť len morálnych ľudí. Ak sme raz mŕtvi hriechu, tak musíme byť živí spravodlivosti – je teda bláznovstvom myslieť si o sebe, že som mŕtvy hriechu ak predsa sústavne žijem a mám potešenie v hriechu. Nemôžeme byť mŕtvi, aj živí zároveň, súhlasíte? Jednoducho to nejde...

Dobre sa pamätám na to obdobie v mojom živote, kedy Boh pre mňa neznamenal nič, hriech bol mojim najväčším potešením a priateľom – no vtedy som ešte nevedel, že ma raz, v budúcnosti tento môj – v úvodzovkách priateľ, chce zabiť...

Problém bol, že ja som CHCEL hrešiť a s tým sám človek nič nenarobí... Človek sa nevie donútiť niečo nenávidieť ak to zo srdca miluje, páči sa mu to a chce v tom pokračovať. Ale prišiel čas, kedy sa Pán rozhodol do tejto mojej beznádejnej situácie vstúpiť a zmeniť moje hriechom porušené srdce, dušu a myseľ... Verím, že toto je takisto realitou aj vo vašom živote... A vtedy... keď BOH vstúpil, VŠETKO sa zmenilo. Viete, Niekto z vonku musí prísť a pomôcť našej slabosti a ten niekto je Boh... Ak ja som v jame s hladkými stenami a chcem sa dostať von, pomoc musí prísť zvonku...

Pán nám takým spôsobom daroval slobodu, že ako Kristov služobník – otrok, sa nemusím nútiť do toho, aby som miloval, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný, ja sa už nemusím nútiť ísť po Božích cestách, lebo nepoznám  n-i-č   k-ra-j-š-i-e ako kráčať JEHO cestou a slúžiť Mu! Ja sa už nemusím tlačiť do toho, aby som dodržiaval Jeho prikázania, pretože zrazu nepoznám nič lepšie ako nekradnúť, necudzoložiť, nevraždiť, neklamať...Zrazu milujem Jeho prikázania, sú mi vlastné.... môjmu srdcu...Vnímate v tomto tú slobodu?

 Nechajme Krista žiť v nás, hovoriť v nás, premieňať nás tak, aby každým dňom na našich životoch bolo stále viac zjavné to, že naším Pánom už nikdy viac... nie je diabol a hriech, ale Boží Syn, Kristus Ježiš.

Nádhera otroctva Pánovi

Je tu väčšina z vás, ktorí už mnoho toho s Pánom zažili, dlho Mu slúžite. Dúfam, že sa na mňa nenahneváte, ak vás nazvem Pánovými otrokmi J Pre mňa osobne je to česť – byť v Jeho sladkom otroctve...Verím, že so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že uvedomenie si toho, kde sme kedysi boli a kde sme teraz nás jednoducho musí viesť ku vďačnosti nášmu Bohu za to, z čoho nás oslobodil.

Často sa stretávame s názormi ľudí zo sveta, ktorí hovoria niečo ako: Hm, musí to byť nuda byť Kresťanom, vzdať sa toľkých mnohých vecí, samé obmedzovanie, príkazy... No uniká im to, že Kresťanstvo je o NOVÝCH STVORENIACH. Toto otroctvo nie je akýmsi bremenom, ktoré nesiem na svojom pleci a ktoré ma tlačí...

 – otroctvo Pánovi – to je zaviazaná služba vykúpeného syna alebo dcéry dobrému Otcovi. Otroctvo Pánovi, to je vyznanie z hĺbky srdca znovuzrodeného človeka: Slúžiť môjmu Spasiteľovi, to je tá najväčšia slasť! Otroctvo Pánovi, to je tá jediná skutočná sloboda

Záver

Na záver by som Vás chcel povzbudiť tým, že aj keď kráčanie cestou služby Pánovi je často veľmi ťažké, môžeme po nej kráčať s vedomím a úžasnou nádejou večného života s Ním, pretože hoci je odmenou za hriech smrť, Božím darom milosti je VEČNÝ ŽIVOT v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Amen!