Moje svedectvo o obrátení sa ku Kristovi

Volám sa Štefan Danko a narodil som sa 19.1. v roku 1990 v Lučenci. Vyrastal som v dedine Divín pri Lučenci v rímskokatolíckej rodine. Moji rodičia boli viac-menej sviatočnými kresťanmi, ktorí moje duchovné vedenie prenechali zbožnejšej starkej z Divína, ktorá chodila do kostola každú nedeľu a sviatok. Ako bábätko ma dali pokrstiť, a tým som bol podľa katolíckeho učenia očistený od dedičného hriechu, znovuzrodený a začlenený do cirkvi. Starká ma viedla ku ďalším potrebným katolíckym sviatostiam ako prvé sväté prijímanie a neskôr sviatosť birmovania. Po prvom svätom prijímaní som pred každým väčším sviatkom chodil na spovede – inokedy som svoje hriechy nevyznával, ani som nevnímal tú potrebu. Spoveď som vnímal len ako vymenovanie svojich hriechov pred kňazom a následne vyslovenú ľútosť, ktorú som mal naučenú naspamäť, pričom som sa neustále obával, či mi udelí, alebo neudelí rozhrešenie. Vždy mi ho však udelil.

Rád som tieto sviatosti absolvoval, pretože sa vždy rodina stretla a v neposlednom rade som dostal dary. Do kostola sa mi väčšinou nechcelo ísť a preto som to skôr bral ako povinnosť ako niečo, kde by som sám chcel ísť. Silným dôvodom bolo práve to, aby som neurazil starkú a nespôsobil nezhody v rodine kvôli mojej neochote ísť do kostola. Keď som mal asi 12 rokov a chodil som na prípravné stretnutia pred sviatosťou birmovania, mi napadla nasledujúca myšlienka: „Ak tento Boh naozaj existuje, tak to je tá najväčšia senzácia v tomto svete a bolo by dobré ho viac spoznať.“ Približne od tej doby som sa začal večer pred spaním modlievať. Modlil som sa spočiatku len naučené modlitby ako „Otče náš“ a „Zdravas“, no postupne som sa po týchto modlitbách začal modlievať aj vlastnými slovami. Väčšinou za rodinu, zdravie, školu a podobne. Od približne mojich desiatich rokov sa mi asi každé tri týždne sníval rovnaký, alebo veľmi podobný sen, ktorý potrebujem zmieniť. V tom sne som sa zobudil vo svojej izbe v dome v Divíne a bolo prítmie. Vyšiel som z izby na chodbu a bál som sa, tak som chcel zapáliť svetlo vypínačom, no zdalo sa akoby nebola elektrina a ostala tma. V tom sa zo zadnej izby ku mne priblížilo niečo ako stelesnená tma, ktorá sa ma chopila a hodila na podlahu. Vedel som, že je so mnou koniec a nebola nijaká možnosť sa akokoľvek brániť. Táto tma ma odvliekla do zadnej izby a v tom som sa zobudil spotený a vydesený. Tento sen sa mi opakoval niekoľko desiatok krát a jeho významu som pochopil až po tom ako som prežil znovuzrodenie. NOVÉ NARODENIE . Rozumiem tomu tak, že bez Krista som žil v temnote, v kráľovstve tmy, satana, čo znamená, že mal nado mnou moc. Bol som voči nemu úplne bezmocný a ak by som naďalej žil v jeho kráľovstve, bol by to život zúfalstva, ktorý vedie do smrti. Po znovuzrodení sa mi tento sen už nikdy nezopakoval v tejto podobe. Buď bolo viac vidno a sen sa nekončil katastrofálne. Pamätám si, že som kráčal tmavou uličkou a po oboch stranách cesty boli temné bytosti, ale sa ma nemohli dotknúť (1 Jn 5:18). Keď som mal 13-14 rokov, začal som počas večerných modlitieb vnímať, že to, čo hovorím akoby niekto počúval a toto vnímanie ma povzbudilo do modlitieb vlastnými slovami. Keď som bol v ôsmej triede na základnej škole, dopočul som sa o možnosti ísť na evanjelické gymnázium do Tisovca bez absolvovania deviateho ročníka. Okamžite som sa chopil tejto možnosti, pretože som túžil po radikálnej zmene, po samostatnom živote a slobode, ďaleko od rodičov. Začal som sa intenzívne pripravovať na príjmačky a po večeroch modlievať za to, aby ma tam vzali. Sľúbil som Bohu, že v Neho bude viac veriť ak ma tam prijmú. Toto trvalo asi dva mesiace. Na jar v roku 2004 som šiel na prijímačky a o pár dní na to som sa dozvedel, že ma prijali. V škole som začal mať horšie výsledky a prestal som počúvať učiteľov kvôli tomu, že som už bol prijatý na gymnázium a tiež mi už nešlo o dobré známky. Povedal som si, že budem za to Bohu ďakovať aspoň tak dlho ako som Ho za to prosil. Moja viera v Jeho existenciu vzrástla. Na internete som si našiel nejaké kresťanské piesne, ktorých slová sa ma veľmi dotýkali. Vtedy som ešte nevedel, že to bolo práve Božie Slovo v nich, ktoré som začal vnímať. V tom období som sa začal každý jeden večer po dobu viac ako jedného roka modliť jednu konkrétnu modlitbu: „Bože, daj sa mi viac spoznať“. Keď som v septembri 2004 začal študovať na gymnáziu v Tisovci, dostal som sa do bytu na privát k piatakom, ktorí viedli príkladne svetský život. Alkohol, cigarety, predmanželský sex, flirt a ľahké drogy boli bežnou súčasťou ich života. Ako mladý chlapec v puberte som chcel zapadnúť do ich kolektívu a samozrejme som sa nebránil takýmto veciam. Takmer každý štvrtok som chodieval s nimi po krčmách a diskotékach, kde sme pili a občas fajčili marihuanu. Viackrát sa stalo, že som v piatok nešiel ráno do školy, pretože som ešte nebol úplne triezvy.  Pamätám si, že som sa takto modlil dokonca aj vtedy, keď som bol opitý na priváte, ale nevidel som svoj hriech. V mobile som mal nahrávku z internetu piesne „Predivný si“ od Mariána Lipovského a počúval som ju asi každý večer, jej text sa ma veľmi dotýkal, no nerozumel som presne aké dôsledky to má pre môj život. Hlavne táto časť:

Ježiš, Boží Syn jediný, Ježiš, čistý a nevinný,

Ježiš, smrteľne ranený, Ježiš, pre môj hriech zdrtený.

Hospodin uvalil na Neho neprávosť všetkých nás,

lebo sme zblúdili jak ovce na svojich pastvinách.

A On sťa obetný baránok na kríž bol vedený,

pre našu záchranu zo zeme živých bol vyťatý.

V druhom polroku druhého ročníka ma kvôli zlému správaniu a zhoršeným známkam rodičia vzali z privátu a dali na internát. Tu som býval s o rok mladším spolužiakom, ktorý bol podobne hľadajúci ako ja. Zvykli sme sa rozprávať o Bohu a počúvať kresťanské piesne, ktoré mi podaroval starší spolužiak, ktorý bol Kresťan. Pamätám si, že sa ma veľmi dotýkali slová tých piesní a veľa som o tom premýšľal.

V jeden deň ku koncu školského roka Matúš prišiel na internát z biblickej hodiny a bol plný radosti a zdal sa mi akýsi iný. Hovoril mi, že by som sa tam určite mal ísť pozrieť aj ja. O krátky čas na to bol štvrtok, čas takzvaných „akcií“ a „opekačiek“, čo boli vlastne stretnutia študentov v krčme, alebo na lúke za Tisovcom, kde spolu pili alkohol. V tento deň tiež mala byť biblická hodina. Veľmi som premýšľal, kam mám ísť, ťahalo ma to viac na takúto „opekačku“, ale v mysli mi cestou stále išla takáto myšlienka: „Ak sa rozhodneš ísť piť, zradíš tým Boha“. V tom čase mi to už nebolo jedno a keď som už bol blízko miesta „opekačky“, rozhodol som sa ísť na biblickú hodinu. Keďže som už bol veľmi blízko, šiel som spolužiakom povedať, že dnes s nimi nebudem, že som sa rozhodol ísť na biblickú hodinu. Vtedy ma niekoľko z nich začalo odhovárať. Prišiel som na biblickú a spoznal som viacerých skutočných Kresťanov, ktorí ma povzbudzovali, prijali a zaujalo ma Božie Slovo. Na začiatku tretieho ročníka som sa raz večer vracal domov na privát a uvedomil som si, že verím v Boha, aj iným hovorím o Bohu, ale žijem ako pokrytec. V ten deň som sa rozhodol skoncovať so všetkým, čo sa Bohu v mojom živote nepáči. Uvedomil som si, že sú to moje hriechy, ktoré mi bránia prísť k Nemu bližšie. Začal som akoby odsekávať zo svojho života všetko, o čom som bol presvedčený, že je hriech. Vždy keď som sa rozhodol pre Božiu vôľu namiesto hriechu, moje vnútro naplnil pocit radosti. Vtedy som sa začal chodievať modliť po večeroch a nociach po Tisovci, niekedy po kopcoch okolo Tisovca, kde som spieval chvály a volal som na Pána. Spolužiaci z privátu a zo školy ma začali považovať za fanatika, začali sa mi vysmievať a ohovárať ma za mojím chrbtom. Začal som mať obrovskú túžbu prečítať si Bibliu, pretože som vedel, že hovorí o Bohu a tiež z nej hovorí Boh. Zohnal som si zo školy malú bielu gideonku a doslova som hltal slová, ktoré som čítal. Vnímal som, že každučké slovo je Božia vôľa pre môj život, bolo to veľmi živé – akoby Pán osobne hovoril do môjho života. Všetko som sa snažil aplikovať do svojho života a posudzovať veci okolo mňa podľa Biblie. Raz, keď som spolubývajúcich počul ako ma ohovárajú a smejú sa mi, som otvoril Bibliu a Pán ma úžasne povzbudil slovom z Lukáša 6: 22  Blahoslavení ste, keď vás budú ľudia nenávidieť a vylúčia vás spomedzi seba, keď vás potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka.   23  V ten deň sa radujte a plesajte, lebo v nebi vás čaká veľká odmena. Veď to isté robili ich otcovia prorokom. Pán mi vynahradzoval mnohonásobne to, čo som pre Neho strácal. Nebol som smutný, že strácam kvôli Nemu priateľov. Pán tiež zázračným spôsobom potvrdzoval svoju existenciu a posilňoval moju vieru v Neho. Spomeniem jednu udalosť, ktorá sa stala koncom roka 2006, na začiatku môjho nasledovania Ježiša Krista. Raz som sa po biblickej hodine vracal po tme na privát a počúval a spieval som Bohu pieseň „Shout to the Lord“. Bola krásna obloha a modlil som sa: Pane, ak ma chceš niečím potešiť, napríklad tým, že by padol meteor, budem veľmi rád. Potom som si uvedomil, že potrebujem veriť, že to, za čo prosím, Pán aj vykoná. Pozrel som sa idúc na cestu a s vierou bez pochybovania som sa pozrel na jedno miesto oblohy. A v ten moment tú časť oblohy preťal asi najkrajší meteor doteraz v mojom živote. Vtedy som pocítil takú veľkú radosť, že som sa nahlas smial od šťastia celú cestu domov a pociťoval som Božiu blízkosť. Na priváte som sa snažil svedčiť spolubývajúcim, ale väčšinou si ma len vypočuli a urobili si po svojom. Raz jedného spolubývajúceho celý deň veľmi bolel zub a bez toho, aby som mu čokoľvek povedal, som odišiel do vedľajšej izby a modlil som sa za neho. Potom som sa vrátil do izby a asi po minúte som sa ho opýtal: „Maťo, tak ako tvoj zub?“ A on si ho chytil a prekvapene hovorí: „Už ma nebolí!“ Takéto udalosti silne povzbudzovali moju vieru. Približne v rovnakom čase som prišiel do kontaktu s jednou mladou katolíčkou, ktorá bola charizmatička a začali sme si písať cez internet. Začala mi hovoriť veci do môjho života, proroctvá o mne. Zakrátko som sa stal závislým na takýchto „slovách od Pána“ a často som sa jej pýtal na to, čo mi chce Pán odkázať. Onedlho akoby sa po nej zľahla zem a miesto nej mi začala písať jej krstná mama. Vedela o mne veci, ktoré nikto iný nemohol vedieť, len Boh, alebo satan. Mnohokrát ma jej slová povzbudili vo viere v existenciu Boha, ale zároveň ma viedla k úplnej poslušnosti katolíckej cirkvi. Hovorila mi, že sa mám modliť ruženec – že je v tom moc. Hovorila mi, že nestačí len vyznať hriechy Bohu, ale je potrebné ísť aj ku kňazovi. Hovorila mi, že sa mám modliť k Márii a prosiť ju o pomoc a že mám úplne veriť v reálnu prítomnosť Krista v oplátke pri prijímaní. Raz som si na jej radu zohnal knihu ružencov a keď som si k nej sadol, že sa to idem „modliť“, tak som v srdci pocítil akýsi blok. Zdalo sa mi veľmi divné hovoriť s Bohom takýmto spôsobom, že prečítam akési výroky desať krát. V tom čase som už totiž poznal modlitbu z hĺbky srdca. Myslím si, že som sa k tomu neskôr už nevrátil. Takto som s nimi komunikoval viac ako rok. Medzitým som čítal Bibliu a Pán mi začal odkrývať faloš učenia a praxe rímskokatolíckej cirkvi. Poznal som viacerých protestantov a zdalo sa mi, že ten rozdiel v praktickom živote znovuzrodených protestantov a katolíkov je taký veľký, až som mal pocit, že sú to dve rôzne náboženstvá. Niektorí z týchto protestantov mi hovorili, že by som mal odísť z tejto katolíckej cirkvi. Ocitol som sa na rázcestí, nevedel som, kde je pravda a začal som ju hľadať. Hľadal som ju v Biblii, vďaka ktorej mi boli stále jasnejšie veci ohľadne skutočného nasledovania Ježiša Krista a nesprávneho učenia RKC. Ľudia mi nedávali uspokojivé odpovede na to, ktorá je pravá Cirkev a kde Boh chce, aby som patril. Argument, že ak som sa narodil katolíkom, tak aj mám ostať katolíkom po zvyšok života sa mi zdal nesprávny. Niekto mi poslal knihu od Dave Hunta – Žena jedoucí na šelmě, ktorá mi v mnohom otvorila oči. Na tomto rázcestí som bol približne tri týždne, kedy som chodieval pravidelne do prírody sa modliť a volal som na Pána, aby mi ukázal pravdu, Jeho vôľu. Pán mi po tomto čase akoby odňal závoj z očí a uvedomil som si, že Jeho skutočná Cirkev sú všetci Jeho verní, znovuzrodení ľudia nie z jedného, ale zo všetkých spoločenstiev. V tomto kritickom období sa udiala ešte jedna závažná vec. V jeden deň som úprimne činil pokánie nad svojimi hriechmi, padol som na svoju tvár v obývačke a dlho nariekal nad svojimi hriechmi. Potom som sa postavil a mocne som vnímal, ako bremeno hriechu bolo zo mňa vzaté. Táto katolíčka ma však viedla k tomu, že skutočne odpustený hriech môžem mať až keď ho vyznám kňazovi a on mi dá rozhrešenie. Bola práve sobota a v tej deň som mal ísť so starkou do kostola. Keď som večer sedel v kostole, všimol som si, že sa v spovedelnici spovedá a začal som v sebe uvažovať, či ísť, alebo neísť. Nakoniec som sa rozhodol, že nepôjdem. Uistenie od Svätého Ducha o odpustení bolo silnejšie a povedal som si, že: „načo pôjdem na spoveď ak mi Pán moje hriechy už odpustil?“ V tom čase sa mi sníval živý sen. V tom sne som prišiel do toho istého kostola v Divíne a šiel som rovno do spovedelnice, ktorá bola prázdna. Kľakol som si, pozrel hore a vyznal Bohu všetky svoje hriechy. Potom som sa postavil a s vedomím odpustenia som vykročil smerom von z kostola. Prebiehala omša, videl som ako tam sedí moja starká s maminou. Cestou von som sa pozrel dozadu cez plece a uvidel som vysoko nad oltárom satana, ktorý sa neskutočne hneval, zúril. Keď som sa zobudil a premýšľal som nad tým, uvedomil som si, že bol nazúrený kvôli tomu, že som duchovne vychádzal z falošného náboženstva a spod jeho moci. Zakrátko som prerušil kontakt so spomínanou katolíčkou, na čo reagovala hnevom a vyhrážkami, že som sa otočil chrbtom Bohu a že ma nikdy nezbaví mojich hriechov. Postupne som si stále viac a viac uvedomoval to, že spása je jedine milosťou skrze vieru v Ježiša Krista bez akýchkoľvek skutkov. Prijal som vo viere to, čo Božie Slovo hovorí 1. Jána 1:9  9 Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti. A keď som úprimne Bohu vyznal svoje hriechy, tak už nemusím žiadnemu kňazovi... Kristus je môj jediný prostredník medzi mnou a Bohom.

Veľmi skoro po obrátení som začal vnímať, že ma Pán volá do služby pre Neho na plný úväzok. Pán mi dával množstvo príležitostí poradiť, viesť, alebo povzbudiť kresťanov, ktorých som poznal, taktiež som sa nehanbil svedčiť o Kristovi neveriacim. Pamätám sa ako som prosil Pána aby cezo mňa k Sebe priviedol desiatky ľudí. Premýšľal som, čo budem robiť v budúcnosti a bol som dlho rozhodnutý ísť na psychológiu, pričom by som sa neskôr stal kresťanským psychológom. Začiatkom roku 2009 bolo obdobie posielania prihlášok na vysokú školu a za posledné dva týždne Pán úplne otočil moje smerovanie od psychológie na teológiu. V pozadí srdca som vždy od obrátenia vnímal, že mám Bohu slúžiť na plný úväzok – či ako misionár, alebo ako kazateľ. V týchto dvoch posledných týždňoch pred odovzdaním prihlášok sa stalo niekoľko vecí, ktoré mali vplyv na moje rozhodnutie študovať teológiu. Jedna z nich bol rozhovor s Ivickou po telefóne, kedy som jej povedal o svojom vnútornom volaní do služby, ktoré aj jej Pán potvrdil. Ďalšia vec sa udiala na mládežníckej konferencii v Nových Zámkoch, kde kázal Miro Tóth z Nitry. Pri výzve k modlitbám povedal, že na tom mieste je možno 1 z 10, ktorého Boh volá do služby na plný úväzok, a že by to mal zvážiť... Vedel som, že je to slovo od Pána pre mňa. Pamätám si, že ohľadne psychológie som nemal vnútorný pokoj, alebo stotožnenie, no po rozhodnutí ísť na teológiu prišlo vnútorné utvrdenie a pokoj. V Kristovi Ježišovi som našiel môj skutočný poklad. Je pre mňa vzácnejší každý deň ako Ho môžem spoznávať. V Ňom som našiel radosť a zmysel môjho života. On je mi oporou v ťažkých časoch, stĺpom o ktorý sa môžem vždy oprieť a skalou na ktorej môžem pevne stáť. Jeho Slovo ma vedie po Jeho úzkej, správnej ceste k večnému životu. V tomto neistom svete je Jeho pravda ako pevná kotva na rozbúrenom mori. Viem, že Ho chcem životom uctiť. Je toho absolútne HODEN kvôli tomu, čo vykonal na kríži..

Tak na záver by som Ti chcel dať jednu otázku, ktorá je súčasne aj Tvojou osobnou výzvou...

JE TO OTÁZKA ŽIVOTA A SMRTI... Veríš v Kristov kríž?

Pán Ježiš v Jánovi 3:14-17 hovorí: A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v neho verí, mal večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.

Tieto slová BIBLIE hovoria o nesmiernej Božej láske k nám, že neľutoval dať Svojho jednorodeného syna za nás hriešnikov. Sám Pán Ježiš hovorí: NIK nemôže väčšmi milovať ako ten, kto položí život za svojich priateľov. A On o tom nielen hovoril, ON to vykonal. Možno sa dnes pýtaš: Ako môžem byť spasený/spasená? Dnes by som Ti chcel povedať jeden krátky fascinujúci príbeh z Božieho Slova v ktorom sa možno nájdeš.... Začína takto: Boh vyslobodil svoj ľud z Egyptského otroctva a Izraelci putujú púšťou do zasľúbenej zeme. Tu zrazu začínajú strácať odvahu a premáha ich netrpezlivosť. Prichádza hrozné reptanie voči Hospodinovi! A prichádza trest... Hospodin zosiela na nich jedovaté hady a mnoho ľudí zomiera. Niektorí z nich ale prichádzajú v pokání k Hospodinovi a On preto prikáže Mojžišovi: Zhotov bronzového hada a pripevni ho na kôl! Každý z Izraela, kto je poštípaný a pozrie sa na toho hada, bude dokonale a zázračne UZDRAVENÝ... Čo nám Boh chce povedať týmto zvláštnym príbehom? My všetci sme rovnako boli uštipnutí zmijou hriechu kvôli našej vzbure voči Bohu a boli sme odsúdení k večnej smrti. O mnohé stáročia bol podobne ako bronzový had zavesený a pribitý na drevo sám Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Pán Ježiš bol bez hriechu a nikdy nemal byť potrestaný, ale postavil sa na moje a Tvoje miesto a vytrpel súd, ktorý sme si zaslúžili. Tu sa dostávam k jadru toho, čo chcem povedať: Položím Ti otázku... Už si sa takto vo viere pozrel na Krista pozdvihnutého zo zeme a uveril si, že to ZA Teba osobne tam zomieral? Moja otázka je, či si to prežil, pretože to nestačí len vedieť, musíš to urobiť. Spoľahnúť sa na to. A toto pozretie sa Ti od základov zmení život, prinesie Ti večnú záchranu a vzťah s Bohom.

Chcem Ťa povzbudiť, že tak isto ako sa Izraelcom stačilo pozrieť vo viere na bronzového hada, tak sa už dnes pozri na Krista visiaceho na kríži namiesto Teba a budeš okamžite uzdravený z hriechu. Celý spravodlivý Boží hnev voči Tebe a Tvojmu hriechu padol na nevinného Božieho Syna a preto môžeš byť v bezpečí. No musíš si uvedomiť, že všetky Tvoje dobré skutky sú ako špinavé handry pred Hospodinom a nemôžu ťa zachrániť, môže to učiniť len ten pohľad. Áno, naozaj je to TAKÉ jednoduché. Znie to ako bláznovstvo? Áno, ale to bláznovstvo je v Božích očiach najvyššou múdrosťou. Stačí to prijať ako dar. Potrebuješ sa pevne chytiť Krista ako Tvojej jedinej nádeje na záchranu. On Ti ju CHCE darovať už dnes. Amen!